NKÚ v médiách

Späť

Pri bordeli v štátnych firmách dvíha obrvy: Nie je hanba, že robíme chyby. Hanbou je ich tajiť - Rozhovor s predsedom K. Mitríkom

[21.11.2021; plus7dni.pluska.sk; 09:00; Veronika Cosculuela]

https://plus7dni.pluska.sk/rozhovory/pri-bordeli-statnych-firmach-dviha-obrvy-nie-je-hanba-robime-chyby-hanbou-je-ich-tajit

 Náhľad článku z webstránky Plus 7 dní

Mne nosí vnútorná kontrola úradu zlaté vajíčka. Ministri majú strach - nedajbože, aby sa to dostalo do médií. Ja vravím, nie je hanba, že robíme chyby. Hanbou je ich zatajovať, hovorí šéf NKÚ Karol Mitrík.

Šialenosti. Aj takto označuje niektoré zistenia Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) jeho predseda Karol Mitrík. Za sebou má šesť aj pol roka vo funkcii, na ktorú ho navrhol exposlanec za SDKÚ Pavol Frešo, a v tajnej voľbe ho vybral parlament, v ktorom mal Smer 83 poslancov. Dovtedy spiaci NKÚ sa prebudil a jeho kontroly poukazujú na miesta, kde štát nerobí to, čo má. S KAROLOM MITRÍKOM (75) sa rozprávala Veronika Cosculluela.

Kedy vám niekto vynadal za to, čo ste našli pri kontrole?

Aj včera, keď sme boli prezentovať nálezy kontroly v RTVS na mediálnom výbore, som zažil kadečo. Ale tak to už život prináša. My musíme byť otupení a ak máme zistenia, ktoré sú nespochybniteľné, nemám problém prezentovať ich, či sa to niekomu páči, alebo nie. To je náš kontrolórsky údel.

Vždy vám po tom, ako zistíte chyby, nedostatky alebo závažné veci, ktoré niekedy posielate až na políciu, volá šéf kontrolovaného subjektu, napríklad riaditeľ štátneho podniku, inštitúcie, minister?

Má to svoju procedúru. Kontrolovať, to nie je rýchlovka, nie je to samoúčelný proces. Nie je to tak, že sa ráno rozhodnem, pošlem zásahovú jednotku do RTVS alebo do Národnej diaľničnej spoločnosti. Kým prídeme, kontrolu pripravujeme. Je to cieľavedomý proces: vypracuje sa projekt, ten prechádza tromi fázami posudzovania, potom kontrolórov dovzdelávame, pretože prechádzajú od jednej verejnej politiky do druhej. Dnes kontrolujú domovy dôchodcov, zajtra musia ísť na kyberochranu. Musím mať uistenie, že rozumejú verejnej politike v subjekte lepšie ako aktéri, teda úradníci tam. Vtedy s pokojom podpíšem poverenie na kontrolu a výkon má hlavu a pätu, výstupy kontroly majú svoju váhu.

Boja sa vás všade, kam prídete?

Kontrola je silný nástroj v rukách daňových poplatníkov, ale u nás sa, žiaľ, nenosí. Je akýmsi strašiakom. Rušivým elementom. Ale múdrejší ľudia, ktorí sa kontrolou zaoberajú iks rokov, napríklad jeden známy americký ekonóm, vravia, že to musí byť jednoducho súčasť riadenia. Ten, kto nemeria, nevie riadiť. Nevie, či napreduje alebo, nedajbože, cúva. Tým, ktorých kontrolujeme, nastavujeme zrkadlo. Ale ja vravím, že ani to dnes už nestačí. Pozerať za seba nás môže poučiť, ale treba pozerať cez predné sklo. Dopredu. Kam smeruje naša krajina?

Keď som čítala výsledky vašich posledných kontrol, či ohľadom stavby diaľnic, nákupu stíhačiek, stavu mostov, železničných priecestí, alebo kontroly pitnej vody, napadlo mi, že podľa vašich nálezov to vyzerá tak, že máme nefungujúci štát.

Štát máme funkčný. Myslím, že dobrých vecí v ňom pribúda. Problémom zostáva, že vnútorná kontrola sa nenosí. Nie je populárna v našich rezortoch. Všetky majú vnútorného audítora, odbor kontroly. Aj ja mám tieto nástroje ako šéf Najvyššieho kontrolného úradu. Ani my nemôžeme fungovať bez toho, aby sme neustále hľadali svoje vlastné slabé miesta a pracovali na nich. Musím dostať uistenie, že moji ľudia dodržiavajú všetky procesy a pravidlá. Problém je, že nie všetci ministri to tak vidia. Skôr vlastné nástroje na kontrolu viac nevyužívajú, ako využívajú. Vnútorný audítor by však mal byť pravou rukou manažéra. Mne nosí zlaté vajíčka. Z toho majú ministri strach - nedajbože, aby sa to dostalo do médií. Ja vravím, nie je hanba, že robíme chyby. Hanbou je ich zatajovať.

Za vnútornú kontrolu na NKÚ by ste dali ruku do ohňa?

Áno, dal by som. Smelo to teraz môžem povedať. V roku 2018 som dal urobiť takzvaný performance audit, to znamená, že všetky fázy našej činnosti prešli samohodnotením. To sme predkladali partnerskému NKÚ v Českej republike. Tí to hodnotili pol roka a po preverovaní, ako sme sa zhodnotili, nám nastavili zrkadlo. Povedali, toto vám berieme, ale tu musíte zapracovať. Urobili sme korekčné opatrenia a vlani sme podstúpili medzinárodný audit. Vystavili nám ďalšie zrkadlo. Povedali, máte fantasticky nastavené plánovanie, procesy, ale v tretej skupine našli problémy, oranžová až červená na semafore. Znamená to, že procesy, ktoré máme nastavené, naši ľudia ešte celkom nevstrebali. Máme čo robiť, aby ich uplatňovali v praxi. Viem teda, kde mám ako manažér tlačiť na pílu.

Prečo je u nás kultúra krytia chýb? Lebo všetci na úradoch, v rezortoch, v štátnych firmách sú kamoši?

Jednak kamoši, ale až tak by som o kamošoch nehovoril. Smutným poznaním je jedna vec. Máme vypracovaných množstvo stratégií, ale neriadime sa podľa nich. Vo väčšine prípadov sa naše verejné politiky riadia jedným dokumentom, a tým je programové vyhlásenie vlády. Kontinuita medzi vládami teda nie je. Niet sa o čo oprieť, keď príde nová vláda. Stratégie búrame, staviame nové a to spomaľuje rozvoj našej krajiny. Aj inde sa vlády striedajú, ale kontinuita je väčšia.

Ktoré z vašich nedávnych zistení predstavuje najväčšie riziko pre denný život bežného človeka?

Každé jedno zistenie, každá jedna kontrola verejnej politiky má istú formu dosahu na občana. Keď zoberiem len železničné priecestia. Naoko sa zdá banálne, čo tam chceme kontrolovať. Pozreli sme sa však len na stratégiu a neverili sme, čo vidíme. Železničné priecestia sú miestom, kde sa stáva mnoho nešťastí. Veľa z nich máme nechránených, len s výstražným krížom. Vodič musí dávať veľký pozor. Ministerstvo spracovalo stratégiu, železničná spoločnosť ďalšiu. Vytypovali 86 priecestí, ktoré treba urgentne opraviť. Náklady na rekonštrukciu jedného predstavujú približne pol milióna eur. No a my zistíme, že tempo opráv je také, že 86 priecestí opravíme za 20 rokov. Ročne na to vyčleníme len 1,5 až dva milióny eur, takže to vychádza na tri-štyri za rok.

Mňa zarazilo pri vašich zisteniach, že štát celkom nevie, akú máme kvalitu pitnej vody. To je vážne, nie?

Celkovo je päť aktérov, ktorí sledujú kvalitu pitnej vody. Meteorologický ústav, Geologický ústav Dionýza Štúra, inšpekcia životného prostredia, samotné vodárenské spoločnosti a ešte aj kontrolný a skúšobný poľnohospodársky ústav. Neviem, či viete, čo to je. Je to ústav, ktorý kontroluje pesticídy, koľko sa ich dostane do pôdy. Neexistuje medzi nimi koordinácia. Všetci tvrdia, že máme kvalitné pitné zdroje, no každá inštitúcia robí rozbory vody len ex post, teda analyzuje už existujúce vzorky vody, a navyše každá pre seba. Nekoordinujú sa, ale hlavne nerobia prevenciu. To znamená, že ak chceme chrániť zdroje pitnej vody, mali by sme ich chrániť dopredu. Nie až keď sa znečistia, nie až keď bude problém. To, že zdroje nechránime, je veľké riziko pre občanov.

Zostali ste prekvapený?

Áno, a ešte jedna vec bola zarážajúca. Nielen voda, ktorá je zá­klad života a súvisí úzko aj s potravinami, je problematická. Keď sme sa porovnávali s Českou republikou, zistili sme, že nerastné bohatstvo máme veľmi slabo ocenené. Spomínate si, ako pred pár rokmi zarezonovala ťažba zlata v Kremnici? No tak sme zistili, že si naše nerastné bohatstvo nevážime. Doslova s ním majú možnosť úradovať úradníci, nie štát. Úradníci by mali slúžiť štátu, ale oni s nerastnými surovinami obchodujú a vydávajú rozhodnutia, ktoré sú pre štát nevýhodné, a my o naše nerastné bohatstvo prichádzame. Ak už ho ťažíme, nech má z toho občan prospech.

O čo išlo? S čím obchodovali?

Súčasný systém na Slovensku je výhodný najmä pre ťažobné spoločnosti, ktoré využívajú nejednoznačnosť legislatívy, a tak platia štátu minimálne úhrady. Kontrolóri zistili, že jedna z firiem deklarovala ťažbu so zameraním výlučne na polymetalické kovy. Pritom hodnotné zlato a striebro, za ktoré by musela zaplatiť viac, neuvádzala. Výhodné pre štát by bolo uplatniť český model výpočtu poplatkov. Pri vyťaženom zlate by ťažobné firmy zaplatili až 50-krát viac.

Keď ste išli kontrolovať niečo, čo znie komplikovane, ako kyberbezpečnosť, prišli ste na banality, ktoré smrdia. Napríklad, že rátali s likvidáciou H­DMi kábla za sedem eur a nakoniec za jeden dali 84 eur. Alebo obyčajný obal z počítača chceli zničiť za 26 eur za kus, nakoniec účtovali za likvidáciu 420 eur za kus. To vaši ľudia prišli na tieto šialenosti ako prví?

Áno, dá sa to nazvať aj šialenosti. My vravíme nezrovnalosti, oceňovanie, ktoré nemá žiadnu logiku. Ale hlavným problémom pri zmluvách o kyberbezpečnosti boli utajené zmluvy. Takže ni­kto iný nemal šancu prísť na tieto nezrovnalosti. Na projekty ­kyberochrany by sa nemali vzťahovať stupne utajenia od vyhradené až po prísne tajné. Ukázali sme, že predmet hodnoty zákazky a samotné verejné obstarávanie nemajú byť utajené. Nech sú tajné detaily príloh, teda systém, ktorý bude zabezpečovať ochranu našich počítačových sietí v krajine. Predraženie zákazky sa mohlo diať, lebo sa utajovalo všetko, aby nik nevidel, aké smiešne sumy za jednotlivé položky nahadzovali. To sme pranierovali. Zákon o verejnom obstarávaní to utajiť ani neumožňuje, ale politici si navymýšľajú, myslia si, že po nich nikto nepríde. No prišiel NKÚ.

Závery ste posunuli aj orgánom činným v trestnom konaní. Viete, ako dopadli?

Keď som nastúpil, niektorí kolegovia boli demotivovaní, nevedeli, čo sa s ich podnetmi ďalej deje. Tak sme si na základe memoranda s políciou, ministerstvom vnútra a generálnou prokuratúrou vynútili, že raz do roka veci spoločne vyhodnocujeme. Priebežne nám posielajú správy, ako postupuje vyšetrovanie. Moji kontrolóri chodia často svedčiť, vypovedať, na to ich musím zbavovať mlčanlivosti.

Takže už viete, koľko hriešnikov ste pochytali?

Na počet osôb to nevieme, to nie je naša úloha. Vieme len, či polícia pokračuje vo vyšetrovaní podnetu alebo nie. Je to len dobrá spätná väzba pre nás, že zistenia sa potvrdili aj na úrovni trestných paragrafov. Ďalej do toho nevstupujeme.

Máte aj čísla?

Za necelých sedem rokov, lebo ešte mám sedem mesiacov práce pred sebou, sme vykonali 255 prierezových kontrol, jedna sa skladá z 20 až 30 subjektov. Teda dokopy sme ich skontrolovali 2 200. Celkovo sme zistili 14,5 tisíca nezrovnalostí. Namodelovali sme 8,5 tisíca opatrení, ktoré museli prijať kontrolované subjekty na zlepšenie systému. Spolu sme orgánom činným v trestnom konaní podali 54 oznámení. Ďalších 172 sme dali iným orgánom, teda úradu pre vládny audit, finančnej správe, Úradu pre verejné obstarávanie alebo protimonopolnému úradu.

A z tých 54, ktoré ste dali na políciu, koľko vyhodnotili, že sa skutok stal?

Túto štatistiku v hlave nemám. Nemyslím si, že je to smerodajný údaj. Kvalita našej práce sa nemôže posudzovať podľa počtu trestných oznámení. Robíme kontroly ex post, nie ex ante. Takže veľmi ťažko sa korupcia a nekalá činnosť dokazujú, keď ich odhalíte s odstupom troch-štyroch rokov. Navyše zákony potrebujú dôkazy a úmysel. Bez iných nástrojov, len kontrolórskou činnosťou, sa úmysel ťažko dokazuje.

Je nejaká kontrola alebo subjekt, ktorý vám v pamäti špeciálne u­tkve­l ?

Takých, pri ktorých mi aj moje štyri vlasy dupkom stáli, je mnoho. Keď som nastúpil v roku 2015, mojou srdcovkou bolo zdravotníctvo. Každý z nás je potenciálny pacient. Urobili sme teda veľkú prierezovú kontrolu vyše 40 nemocníc. Hľadali sme odpovede na netransparentnosť systému verejného obstarávania, nakladania s majetkom, manažovania nemocníc. Zle mi bolo, keď som videl, že riaditelia nemocníc, ktorí sú zodpovední za celý mančaft, niekedy aj tisíc zamestnancov, si pokojne postavia plán hospodárenia na daný rok s tým, že dopredu vedia, že urobia stratu, že nebudú mať dostatok peňazí. Ale pokojne to predložia na ministerstvo a ono im to schváli.

Už to je inak? Lebo to bolo pred pár rokmi.

Po našej kontrole rezort zriadil inštitút riadenia podriadených organizácií. Manažment skúma, či sú plány reálne, či budú vedieť platiť záväzky. Črtá sa na lepšie časy, ale bez reformy to nepôjde. Stratifikáciu nemocníc treba urobiť. Vidíme, že istá forma špecializácie musí byť. To, čo robíte opakovane, robíte dobre. To, čo len občas, zle. Ako pacient som si to vyskúšal. Mám aj osobnú skúsenosť.

Čo sa vám stalo?

Dvakrát som si zlomil na ľavej nohe krček stehennej kosti. Prvýkrát som bol operovaný v malej provinčnej nemocnici. Pol roka som sa učil chodiť. Druhýkrát som si nohu zlomil v Rakúsku, kde ma okamžite zoperovali. Druhý deň mi dali barly, chodil som a na šiesty deň som bol späť v práci. V našej nemocnici ma tri dni nechali ležať, kým sa rozhodli, čo mi urobia. Potom ma operovali. Potom dva týždne na lôžku. Potom som nemohol mesiace na nohu stúpiť. Chodiť som sa učil v bazéne. Bez reformy lepšie nebude.

S kým ste mali napätú situáciu, keď ste predniesli výsledky kontroly?

Každý reaguje inak. Niekto s pokorou a iný na mňa podá aj trestné oznámenie za poškodenie mena ministra či šéfa inštitúcie. Keď končíme kontrolu, subjekt musí prísť na našu pôdu, na NKÚ. Tu sa prerokúvajú závery. Vo väčšine si nenechám ujsť príležitosť stretnúť sa s vedením, s aktérmi inštitúcií. Jeden zo zlých príkladov je mýtny systém. Aj na moju hlavu sa sypali, ak poviem kultivovane, také nepekné veci, ale aj vyhrážky či dokonca trestné oznámenie. Nejako zvlášť ma to nevyrušilo. Odkedy som nastúpil, ľudí presviedčam, že len rovná cesta je tá správna. Čo zistíme, to dáme von. Nemáme iné páky, žiadne represívne nástroje. Okrem pokuty 1 650 eur, ak by niekto chcel niečo zatajovať. Tú som však nikdy nedal, presvedčili sme ich, že lepšie bude, ak budú spolupracovať.

Je niekto, kto si najviac zobral vaše zistenia k srdcu? Aplikovali tie tisícky odporúčaní, ktoré ste rozdali?

Zákon nám umožňuje žiadať od kontrolovaného subjektu spätnú väzbu, ten follow-up. Odporúčania mu namodelujeme, nezaväzujeme. Subjekt má zákonnú povinnosť niektoré opatrenia prijať. Dávame im voľný termín dokedy. Niekoľko týždňov. Oni nám zašlú listinu, čo plánujú zmeniť. My sa po čase ideme pozrieť, či skutočne obsahovo naplnili to, čo nám sľúbili. Takže kontrolu po kontrole vykonávame, inak by tá pôvodná nemala zmysel.

Kto sú dobrí žiaci?

Neglorifikoval by som nikoho, závisí od ľudí. Sme všelijakí. Dlhodobo je vlajkovou loďou ministerstvo financií. Veď nakoniec, kde inde by mal byť poriadok, ak nie u strážcov nášho pokladu. Na lepšie časy sa črtá aj na ministerstve životného prostredia, kde nový minister urobil významné korekcie, aby sa proces stransparentnil. Oblasť životného prostredia je veľmi významná. Veď nakoniec aj aktuálny klimatický samit dokazuje, čo všetko ešte máme pred sebou.

Aj tam však kontrola zlyháva. Stále sa hovorí, že sľuby o klíme zostávajú len na papieri.

OSN nemá nástroj na kontrolu. V roku 2018 preto oslovila 70 najvyšších kontrolných inštitúcií sveta, medzi nimi aj NKÚ. Požiadala, aby spracoval rozumný manuál na kontrolu agendy záväzkov, ktoré sme prijali v oblasti životného prostredia. Prihlásilo sa 35 krajín a OSN prijalo náš manuál. Generálna riaditeľka sekcie bola v New Yorku v OSN v pléne prednášať, ako budeme kontrolovať agendu životného prostredia.

Ktoré inštitúcie berú najmenej do úvahy vaše odporúčania?

Veľa problémov sa našlo v podnikoch, ktoré sú v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstiev. Keď začnem ministerstvom pôdohospodárstva, tak PPA, to je známa firma, ale aj Agrokomplex, Plemenársky podnik, Národný žrebčín, asi 10 inštitúcií. Ministerstvo školstva, zdravotníctva to isté. Mestské lesy, Štátne lesy, tam sa ukazovalo, že riadenie podriadených organizácií nie je na vysokej úrovni. Mnohokrát sa chápu ako prílepky a manažéri berú svoje posty ako nejaký bonus alebo odmenu za niečo. Potom neriadia tak, ako by mali. Chyby sme našli pri nakladaní s majetkom či pri hospodárnosti zdrojov, speňažovaní dreva v štátnych lesoch. Dohľad je slabý. Ministerstvá ich nechajú voľne plávať, a ak majú niečo zmeniť, tak to berú na ľahkú váhu.

Stretli ste sa už s premiérom Eduardom Hegerom?

Asi trikrát som sa s ním stretol. Na margo toho by som povedal, že počas minulej vlády sme mali možnosť zúčastniť sa na jej rokovaniach. Nie je to nikde zakotvené, ale historicky sa táto možnosť dávala generálnemu prokurátorovi či šéfom NKÚ alebo Štatistického úradu SR. Ako pozorovatelia sme tam mohli sedávať. Spomenul som aj súčasnej vláde, že by sme privítali, ak by sme mohli prísť a vidieť, čo sa varí v kuchyni. Potom sa aj ľahšie modelujú kontroly. Neboli sme však vypočutí. Samozrejme, žiadnu tragédiu z toho nerobíme.

Na čo vám bolo dobré zúčastniť sa občas na zasadnutí vlády?

Bolo to oživenie našej činnosti, mohli sme flintu zacieliť na slabé miesta, ktoré sme posúdili už pri kreovaní verejných politík, a skôr sme mohli pôsobiť už ako prevencia. Mnohokrát som sa ohlásil na rokovaní vlády, že pozor, tadiaľ cesta nevedie, lebo bude buď porušenie zákonnosti, alebo nehospodárne nakladanie s prostriedkami. A boli sme viackrát aj vypočutí.

Takže aké máte vzťahy so súčasnou vládou?

Dobré. Všetci ministri, ktorí nastúpili, prišli, keď sme ich individuálne pozvali. Odprezentovali sme zistenia, ktoré sme v ostat­ných rokoch v ich rezortoch našli, aby sa dostali do obrazu, kde majú slabé miesta. Mnohí to privítali preto, lebo keď prídete na ministerstvo, stoly aj šuplíky bývajú prázdne. Od nás dostali aspoň aké-také usmernenia.

Čo ste sa na poste šéfa NKÚ naučili o fungovaní štátu, čo ste dovtedy nevedeli?

Vždy som bol predtým kontrolovaný subjekt, či už v štátnej správe, v samospráve, alebo na úrovni šéfa SIS či poslanca. Každého tvorcu verejnej politiky by som sem pozval na stáž aspoň na pol roka, pretože to tu rozoberáme podrobne a poznáme veľa z toho, čo človek z parlamentu nemá šancu vidieť. Môj rozhľad sa neuveriteľne rozšíril. Mám dnes iný pohľad na krajinu, ale mám ho stále optimistický, pretože tam, kde ľudia robia, robia aj chyby. Ale ak sa z chýb poučíme, ideme ďalej. Ak nie, stagnujeme alebo ideme ako rak.