Aktuality

Šéf kontrolórov Mitrík: O Rázsochách sa mi aj sníva. Odkúpiť nemocnicu od Penty by mohlo byť lepšie riešenie - Hospodárske noviny

Zdroj: Hospodárske noviny
Autor: Nina Janešíková náhľad článku

https://hnonline.sk/slovensko/96017257-sef-kontrolorov-mitrik-o-razsochach-sa-mi-aj-sniva-odkupit-nemocnicu-od-penty-by-mohlo-byt-lepsie-riesenie

Predseda Najvyššieho kontrolného úradu Karol Mitrík hovorí v rozhovore pre HN o tom:

  • že Slovensko premrhalo dobré časy a budeme si musieť uťahovať opasky,
  • ako nám verejné obstarávanie znemožní stavať nové nemocnice z plánu obnovy,
  • koľko sme investovali do systému výberu daní, ktorý nefunguje,
  • a aké absurdity sa dejú v našich obciach.

 

Predkladali ste do parlamentu správu o výsledkoch činnosti NKÚ za rok 2021 a v úvode ste napísali, že je svedectvom o štáte, jeho inštitúciách a ľuďoch, ktorí v nich pôsobia. Ak by ste to mohli nejako stručne zhrnúť, aké je to svedectvo?

Pandémia sa významne podieľala na spravovaní štátu, ovplyvňovala činnosť všetkých subjektov verejnej správy vrátane nášho úradu, i keď my sme plne elektronizovaní a už predtým sme vedeli bez akýchkoľvek prekážok pracovať z domu. Ukončili sme 42 kontrolných akcií. Najviac z nich hľadalo odpoveď na otázku, do akej miery efektívne a transparentne funguje verejná správa.

A to je aj to, na čo sa pýtam. Čo ste zistili?

Minulý rok sme kontrolovaným organizáciám naformulovali 245 odporúčaní smerujúcich k zlepšeniu ich činnosti a dosahovaniu lepších výsledkov. Nechýbali ani zistenia s možnými trestnoprávnymi dôsledkami, a to v piatich najzávažnejších prípadoch – v agentúre NASES, Národnej diaľničnej spoločnosti, Múzeu Slovenského národného povstania, vo vojenskom spravodajstve a v segmente kyberbezpečnosti. Významná je spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorým poskytujeme naše zistenia, informačný servis a metodiku, ako skúmať jednotlivé segmenty verejných politík, kde sú pochybnosti, či sa proces udial čisto alebo tam boli špekulatívne dôvody, ktoré by smerovali ku korupcii alebo k trestnej činnosti.

Mali sme stovky rôznych zistení nehospodárneho, neefektívneho a neúčinného nakladania so zdrojmi. Niekedy sú príčiny aj objektívne, vyplývajúce z nedostatku zdrojov či legislatívy, ale je tam aj veľa prípadov subjektívnych zlyhaní či rozhodovania bez opory v zákonoch.

Majú sa občania obávať?

Myslím, že sa nemusia obávať. Chyba však je, že nemáme komplexnú dokumentáciu v oblasti strategického plánovania. To je roztrieštené, jednotlivé dokumenty na seba nenadväzujú, predstavitelia krajiny sa mnohokrát neopierajú o tieto kľúčové materiály a riešime len operatívne veci. Toto sa potom prejavuje v napredovaní krajiny a v mnohých prípadoch aj zaostávame. Nehovorím, že sme medzi tými najhoršími, ale mohli by sme byť lepší, lebo v krajine bol a myslím, že aj v súčasnosti je dostatok zdrojov, len je otázka ich efektívneho nasmerovania a využitia.

Zažili ste niekoľko rôznych vlád. V čom bola vláda Roberta Fica iná oproti vláde Igora Matoviča či Eduarda Hegera?

Toto sa porovnávať nedá. Od vlády Igora Matoviča sme mali veľké očakávania, lebo došlo po rokoch k zmene, ale vleteli rovno do pandémie a teraz je to vojna na Ukrajine. Museli sa teda venovať operatívnym záležitostiam okolo pandémie, následne Ukrajiny a inflácie. Všetky takéto udalosti sú brzdou rozvoja. Aj za vlády Roberta Fica sa urobili pozitívne veci, no premrhali sme dobré časy. Nevytvárali sme rezervu ako iné vyspelejšie krajiny. V čase prebytku sme nemysleli na horšie časy. Žili sme si v niektorých prípadoch nad pomery a teraz sa ukazuje, že dlh od roku 2018 stúpol zo 44 miliárd na vyše 60 miliárd eur.

Všetci to v konečnom dôsledku splácame, či to už cítime alebo nie. Sme na hranici, keď by sa mali prijať nové pravidlá o rozpočtovej zodpovednosti a tvrdšie pravidlá na znižovanie dlhu. Som presvedčený, že do istej miery si budeme musieť uťahovať opasky, lebo donekonečna nemôžeme žiť na dlh. Už sme tak ďaleko, že zadlžujeme budúce generácie, to je varujúce pre všetkých.

Zákon o rozpočtovej zodpovednosti dlho viazne v koalícii. Je to problém?

Je to významný problém, lebo istá forma bŕzd a protiváh by mala byť a našej krajine to chýba. Veľa sa o tom hovorí a z ministerstva financií idú signály, že materiál je v štádiu rozpracovanosti a v budúcom roku by mal byť určite prijatý. Bolo by dobré, keby sa prijal súbežne so štátnym rozpočtom v jednom balíku.

V správe upozorňujete, že roky dochádza k nárastu počtu zamestnancov vo verejnej správe. Vláda a aj súčasný minister financií pritom hovoria o potrebe znižovať stavy. Dokážeme rapídne zosekať verejnú správu?

Budú musieť hľadať spôsoby. Od roku 2015 stúpol počet pracovníkov vo verejnej správe takmer o 22-tisíc, čiže takmer o šesť percent. Teraz, keďže je pokračujúci trend v náraste zamestnancov verejnej správy, je to v priamom rozpore s cieľmi projektov efektívnej verejnej správy. O tom hovoríme už posledných 20 rokov. Teraz by malo byť ďalších 1 500 ľudí prijatých na realizáciu plánu obnovy. Na druhej strane máme aj rezorty, kde máme nedostatok pracovníkov, ako sú školstvo či zdravotníctvo.

Robili ste kontroly aj v oblasti vzdelávania zdravotníkov. V čom je problém, že ich máme málo?

Kontrolovali sme stredné zdravotnícke školy. Naším cieľom bolo zistiť, aký je systém náboru a vypočítania potreby kapacít v ošetrovateľstve a zdravotníctve. Zistili sme hrozné čísla, že túto kompetenciu nikto neriadi, ani samotné ministerstvo zdravotníctva. Mám v hlave štatistiku, ktorá aj mňa osobne straší, že na tisíc obyvateľov v Nemecku je 13 ošetrovateliek – zdravotných sestier, v Česku je to osem a na Slovensku máme päť.

Do stredných zdravotných škôl nastupuje 1 400 študentov ročne, pričom polovica z nich sú fyzioterapeuti. Školám nikto neurčuje limity a podstatné sú iba financie. Dostať sa na číslo osem by nám trvalo asi 15 rokov, aj keby sme zdvojnásobili počty žiakov. Keďže ročne sa rodí zhruba 55-tisíc detí, je tiež otázne, či ich máme, či vieme vytvoriť podmienky a či by bol o to všetko záujem.

V rezorte zdravotníctva sa aj za posledné obdobia veľmi často menili ministri. Vnímate aspoň nejaké posuny od ministra k ministrovi alebo zmeny skôr brzdili?

Nemôžu byť posuny, keď nie je jasná stratégia. Máme krízové plány, riešime operatívne situácie, ktoré sa pred nás postavia ako pandémia, nedostatok liekov a podobne. Pýtam sa, prečo nemáme dokončený napríklad eHealth? Samostatnou kapitolou je systém hodnotenia a účtovania zdravotníckych výkonov nazývaný DRG. Systém sme začali zavádzať v roku 2011 a odvtedy ho modelujeme, aby bol čo najlepší, ale prečo ešte nie je? Keď sme ešte v roku 2016 boli na kontrole 43 nemocníc, ukázalo sa, že jedna provinčná nemocnica si účtuje za slepé črevo 800 eur a veľká bratislavská nemocnica 200 eur. Myslím si, že ešte dodnes funguje istá forma lobingu v zdravotníctve, a preto neexistuje spravodlivý systém ohodnocovania výkonov.

Bežný človek by mal pocit, že najväčšími požieračmi peňazí sú nemocnice, ale to je len 30 percent. Veľký balík zhltnú aj laboratóriá, ale najmä primárna zdravotná starostlivosť. Keď zoberieme celý balík, ktorý ide zdravotníctvu, tak sme v rámci európskej 27 niekde v polovici. Kladieme si otázku, kde sa strácajú tie peniaze alebo kde máme neefektivitu.

Máte na to aj odpoveď?

Nemáme, lebo by ste museli prejsť celý segment, aby ste to mohli jednoznačne povedať. Lieková politika je tiež veľký balík peňazí a aj v posledných časoch sa hovorí, že na onkologické ochorenia z tých 93 liekov, ktoré sa používajú v Únii, my užívame len 31. A na to sa nedá jednoducho, bez exaktného skúmania odpovedať. Štátne nemocnice dlhodobo fungujú v schodkovom režime. Neviem, ako sa môže riaditeľ nemocnice postaviť a povedať, že má dobrý rozpočet, keď vie, že nebude schopný splácať svoje záväzky, či už v liekovej politike, v dodávkach materiálov alebo že nemá na výplaty. Takto dodnes nemocnice fungujú, my ich permanentne roky oddlžujeme.

Čia je to chyba?

Nemáme nastavené finančné riadenie a chýba jasná stratégia, kam sa chceme dostať. Koľko hovoríme o novej nemocnici? Mne sa o Rázsochách aj sníva.

Nemá tú stratégiu ani súčasný minister Vladimír Lengvarský?

Ťažko ju môže mať, keď väčšinu času hasil pandémiu. Navyše po prechode vlád odišlo kvantum ľudí a odborníkov, ktorí boli zakontrahovaní na dohody. Jeden aj druhý minister novej vlády absolvovali návštevu na NKÚ a my sme im chceli pomôcť, pripravili sme sumárne reporty o našich zisteniach, a to všetkým ministrom, nielen zdravotníctvu. Ak nie je aspoň strednodobá stratégia, tak sa neviete pohnúť. Neviete, ktorý balvan treba prvý, druhý a tretí odvaliť.

Vravíte, že ste tu mali všetkých ministrov a pripravili ste im reporty. Vzali to do úvahy?

Myslím, že vo väčšine prípadov vzali. Aj preto sme to tak urobili, lebo väčšinou boli noví. Asi len pani ministerka Mária Kolíková mala nejaké skúsenosti, čiže oni prišli a rozobrali sme to, čo sme mohli. Ani my nie sme vševedkovia, ale tam, kde sa zahryzneme, chceme to vypitvať do poslednej bodky a dať odpovede, prečo je to tak a prečo by to nemohlo byť inak.

Dlhodobým problémom Slovenska je aj nízka úspešnosť pri výbere daní. Vy ste príslušnému parlamentnému výboru navrhli, aby od ministerstva financií žiadal analýzu príčin. Máte už nejakú spätnú väzbu?

Zatiaľ nie, je to čerstvá vec z konca minulého roka. Keď sa však pozrieme na samotný UNITAS, čiže zjednotenie výberu daní, prvá etapa s odretými ušami dobehla a k druhej etape sme sa vôbec nedostali. Náklady na výber daní pritom stoja občanov istý objem peňazí. V krajinách, kde to majú elektronizované, klesli na polovicu a navyše sa zvýšil objem vybraných prostriedkov.

Daňová medzera sa síce zužuje aj u nás, ale pomaly. Aj napriek tomu, že UNITAS 2, ktorý sme teraz kontrolovali, nebol dokončený, minulo sa 170 miliónov eur na rôzne upgrady softvérov. Veľa zdrojov išlo do informatizácie a správy daní, ale nešli tam, kde by mali ísť. Úradníci sa to snažili plátať, ale na rovinu poviem, že tam možno boli aj nekalé úmysly. Teraz sú za to niektorí poťahovaní orgánmi činnými v trestnom konaní.

Prvá etapa UNITAS sa končila ešte v roku 2016.

Áno, a potom to malo plynule pokračovať. Do UNITAS-u 2 sme však nešli, nastala pauza, ale na upgrade UNITAS 1 sme použili za minulej vlády množstvo štátnych peňazí.

Konštatujete tiež, že zostali nenaplnené ciele daňovo-odvodovej reformy. Dnes už vieme, že jedna z vecí, ktorá sa má realizovať, je tá, ktorá predstavuje najväčšie výdavky, a to sú prídavky na deti a daňový bonus. Ako sa na to pozeráte?

Trošku skepticky, ale na druhej strane rozumiem, že krajina si môže dovoliť len to, na čo má. Podpora rodín je vo vyspelých európskych krajinách vyššia. Napríklad niektorí Rómovia pracovali v Anglicku v podnikoch na spracovanie mäsa za 900 libier, ale doma mali niekoľko detí a na ne brali prídavky okolo tri- až štyritisíc libier.

Ukážkovo je to vidieť na obci Bystrany, kde prevažuje rómska populácia. Bola to chatrčová oblasť a dnes tam stoja pomerne slušné domy. A to nebolo z peňazí našich daňových poplatníkov, ale zo zahraničia a hlavne z rodinných prídavkov. Na tomto prípade chcem priblížiť, že napriek zvyšovaniu podpory rodín s viacerými deťmi je pomoc stále slabá a mnohí rodičia sa musia veľmi snažiť, aby deťom zabezpečili sociálny štandard.

No povedali ste, že môžeme robiť len to, na čo máme. Toto by nás malo stáť viac ako jednu miliardu eur. Na to máme?

Veľmi ťažko, ale to musia vecne a aj zdrojovo namodelovať kompetentní. Uznávam, že nie je ľahké rozhodnúť, na úkor čoho vygenerujeme financie pre cielenú podporu rodín a detí. Osobne by som bol rád, ak sa aj vďaka inému prerozdeleniu štátnych financií nájdu prostriedky na podporu rodinnej politiky a mladej generácie.

Predbežne sa hovorilo, že by to mohli zaplatiť najväčšie firmy, hovorí sa aj o zvyšovaní daní z hazardu. To si viete predstaviť ako efektívny nástroj?

Áno, tí najbohatší by sa skutočne mali deliť s profitom, ak sme do istej miery sociálny štát. A to sme, nech už je tam pravica alebo ľavica, lebo Európa stojí na udržateľných sociálnych programoch. Otázne je, aký kompromis sa nájde.

Súčasná vláda si dala do svojho programu, že bude všetky projekty nad milión eur posudzovať cez Útvar hodnoty za peniaze. Videli sme však, že nie vždy to platí. Napríklad pri sústavnom plošnom testovaní, ktoré stálo stovky miliónov. Je chyba, že sa to nedodržiava?

Na jednej strane je správne, že sa taký inštitút zaviedol, no sú to často veľmi rýchle analýzy. Zhruba 50 ľudí z Útvaru hodnoty za peniaze nemôže obsiahnuť všetky segmenty verejných politík. A nie je to vždy len hodnota za peniaze, lebo vo väčšine prípadov sa peniaze musia merať hodnotou pre občana, teda aký prínos prinášajú. Hodnota za peniaze je rýchla analýza, ale potom na základe jej výstupov by samosprávy nemohli stavať a spravovať ani cintoríny.

Aj v školstve je ťažko merateľný benefit, aj keď všetci vieme, že zdravé a vzdelané obyvateľstvo zabezpečí prospech a budúcnosť krajiny. Sú projekty, ktoré sa nemôžu hodnotiť len na základe ekonomických kritérií. Lebo spoločnosť a jej udržateľný rozvoj je oveľa zložitejší životný mechanizmus a okrem financií musíme odpovedať na výzvy sociálne, ekologické či teritoriálne.

V uplynulých dvoch rokoch sme fungovali v núdzovom stave či bola vyhlásená mimoriadna situácia, keď sa nakupovalo bez verejného obstarávania. Raz pre pandémiu, potom vojnu. Ako toto zohľadníte pri kontrolách?

Na verejné obstarávanie sa pozerám skepticky. Ukazuje sa, že si na Slovensku viac komplikujeme život, než by bolo treba. A to aj verejným obstarávaním, ktoré by malo byť jednoduchšie. Vzájomne sa pri ňom sankcionujeme, jedna štátna inštitúcia pokutuje inú a nakoniec to ide všetko do jedného vreca. Aj posledné zistenia na Národnej diaľničnej spoločnosti z roku 2021 sú práve na NAKA, kde si svojvoľne rozdeľovali zákazky možno aj preto, že cez väčšie balíky je to komplikovanejšie a dlhšie to trvá. Sami seba brzdíme.

A to nehovorím ešte o samosprávach. Napríklad pri výstavbe bytových domov cez podporu Štátneho fondu rozvoja bývania po realizácii dostávajú samosprávy od Úradu pre verejné obstarávanie pokuty. Obec aj staviteľ pritom dodržia všetky pravidlá aj finančné limity, ktoré uloží ministerstvo dopravy a fond rozvoja bývania, a potom, keď to samospráva odkúpi, dostane pokutu, že nerobila verejné obstarávanie.

Teraz sa menil zákon o verejnom obstarávaní. To nepomohlo?

Toto sa nezmenilo a mám ťažké srdce aj na úrad. Mnoho samospráv je v krízovej situácii, lebo dostávajú pokuty. Sedelo tu u mňa niekoľko primátorov, ktorí nechápali, ako je to možné. Bytovky postavili, ľudia bývajú, nikto nespreneveril ani korunu, išlo to čistým procesom a na konci dostali pokutu. Pritom developer by nestaval, keby nemal istotu, že to niekto odkúpi. Toto je len jeden z príkladov. Som presvedčený, že časom to budú musieť zmeniť aj z dôvodu čerpania veľkých prostriedkov, ktoré máme teraz k dispozícii, lebo tam vidím veľké riziko a brzdy.

Myslíte napríklad pri stavbe nemocníc z plánu obnovy?

Áno. To sú veľké celky a ide o veľký objem peňazí. Tam do istej miery bude bitka o zákazku a súčasný zákon im dáva veľa možností právnych kľučiek, odvolávaní a predlžovania.

Minister zdravotníctva čelí kritike, že nemá pripravené projekty a ešte nezačal stavať. Niektorí hovoria, že nie je šanca to stihnúť. Čo si myslíte?

Keď nemáte peniaze, mali by ste pripravovať projekty a mať ich v šuplíku. Nie až keď prídu peniaze. Príprava projektovej dokumentácie nemocnice trvá minimálne rok. Ešte nemáme verejné obstarávanie ani nič. Od samotnej myšlienky do spustenia výstavby sú dva, tri možno štyri roky.

To znamená, že nemocnice za peniaze z plánu obnovy nestíhame.

Poznajúc systém, mám obavu, že mnohé veci sa nebudú dať zrealizovať z dôvodu časovej tiesne. Na Rázsochy nemáme projektovú dokumentáciu a prvé peniaze nabiehajú. Máme na to 4,5 roka, aby sme vyčerpali celý objem zdrojov. Keby výstavba samotnej nemocnice bola len dva roky, tak to už sme na koncovom termíne. Verím však, že sa nájde nejaké riešenie.

Nebolo by lepšie odkúpiť nemocnicu Bory?

Nehovorím to, ale možno v istej fáze by to bolo lepšie riešenie. Otázne je, koľko by to stálo. Ak je to však objekt, ktorý by spĺňal predpoklady fakultnej nemocnice s modernými technológiami, vôbec nie je hanba to kúpiť. No privátni developeri sú do istej miery strašiakom a ja si nemyslím, že by to tak v súčasnosti malo byť. Sú súčasťou trhu a zamestnávajú množstvo ľudí.

Nechcem ich chváliť, ale boli sme vo Svete zdravia na kontrole ešte v roku 2016, keďže verejné peniaze tečú aj do privátnych nemocníc. Majú moderný západný systém, majú vlastný DRG systém, lebo štátny nefunguje, hodnotia primárov, lekárov a všetko aj na základe ekonomických parametrov. Ak by tam nejaký lekár účtoval za výkon viac, ako majú dané, musel by ísť pred konzílium. To je v štátnych nemocniciach len ilúzia.

Zástupcovia NKÚ sa v minulosti zúčastňovali aj na rokovaní vlády. Ešte tam občas chodíte?

Za účinkovania tejto koalície som bol dvakrát. Nie je to nikde v kompetenčnom zákone, že tam máme povinnosť byť. Ale je dobré pre úrad aj pre vládu, keď máme možnosť sledovať, ako sa pripravujú zákony, ako sa modelujú jednotlivé uznesenia a čo sa za tým skrýva. Aj nám to potom uľahčuje prácu. Osobne som takúto možnosť ponúkol aj Igorovi Matovičovi aj Eduardovi Hegerovi. Zatiaľ to ostalo v rovine dvojstranných pracovných stretnutí. Je to však ich právo a ja toto rozhodnutie rešpektujem.

Ako si to vysvetľujete?

Nehodnotím to, rešpektujem to. A nie je to povinnosť. Kedysi sme chodili štyri úrady. Okrem nás ešte Protimonopolný, Štatistický a Úrad pre verejné obstarávanie. Stále máme možnosť predkladať nejaké body a aj boli zaradené. Ale je to ich slobodné rozhodnutie, pričom našou povinnosťou je zodpovedať sa za prácu poslancom parlamentu, nie vláde.

Čo ste vlastne na rokovaniach vlády robili?

Keď chodíte na vládu, nie je to len sedenie a počúvanie v rámci oficiálneho programu. Sú to aj neformálne diskusie, osobný kontakt s ministrami a práve priamy kontakt s členom vlády je dôležitý a mal zmysel pre obe strany, aby aj vďaka názorom a zisteniam NKÚ robili veci lepšie.

Dnes už teda nemáte ten prístup a rozhodnutia asi potom vidíte skôr zvonka, z médií. Čo si hovoríte, keď počúvate, čo vláda chystá, napríklad pri aktuálnych inflačných opatreniach?

Kontrolujeme ex post, do žiadnej prípravy materiálov sa nemôžeme montovať, lebo by sme boli v konflikte záujmov. Naše kontroly vychádzajú z rizikových analýz, každú kontrolovanú oblasť musíme mať naštudovanú a na lepšie zorientovanie nám pomáhajú dvojstranné pracovné rokovania s dotknutými inštitúciami.

Máte blízko aj k samospráve. Pôsobili ste v komunálnej politike a v rámci NKÚ ich aj kontrolujete. Dnes vidíme, že regióny takpovediac bojujú s centrálnou vládou. Ako sa na to pozeráte?

Skepticky. Nie na samosprávy, ale na vedenie krajiny, minulé, ale aj terajšie. Samospráva je súčasťou riadenia štátu, dokonca podľa jedného staršieho prieskumu je pre občana najdôležitejšia. Tam sa rodí, chodí do školy, pracuje, sobáši sa aj umiera. To, čo sa deje v jeho meste a obci, je pre neho najpodstatnejšie.

Až na druhom mieste sú centrálne orgány. Už je naozaj načase sa zaoberať reformou verejnej správy. Aj ja po nej volám už od roku 2015, keď som sem nastupoval a išiel za premiérom Robertom Ficom so súborom opatrení, ale nič zásadné sa neudialo. Žiaľ, treba na to politickú vôľu.

Aké kontroly plánujete vykonať v tomto roku?

Kontrolovať budeme napríklad pomoc v hmotnej núdzi, spotrebiteľské práva, príjmy obcí v pandémii, hospodárenie Národnej diaľničnej spoločnosti. Tam vieme, že príjmy majú stabilné, ale nevieme, ako majú určenú správnu réžiu, takže na to sa chceme pozrieť. Zaujímajú nás aj registre Národného centra zdravotníckych informácií, rizikové pohľadávky bánk či vykazovanie majetku na ministerstve životného prostredia.

Pozeráme sa aj na bezpečnostné služby, lebo napríklad aj my máme objekt strážený súkromnou službou, ale zaujíma nás, ako to majú iné inštitúcie, za akú cenu, v akom rozsahu, a chceme to porovnávať. Z analýz sme zistili, že sa tam míňa pomerne veľa peňazí. Kontrolovať budeme aj cyklodopravu a výkon originálnych či prenesených kompetencií v samospráve.

Tam ste mali v minulosti tiež zaujímavé zistenia.

V drobných obciach sa ukazuje, že si to starostovia mýlia s vlastnou kasou. V obci Turá, kam sme šli na žiadosť prokuratúry, sme zistili, že starosta si tam presúval peniaze medzi osobným a obecným účtom, požičiaval a vracal krížom-krážom. Bol odsúdený, stratil mandát, v obci boli doplňovacie voľby. Účtovníctvo mu robila jeho manželka a ju potom zvolili.

Proti tomuto viete nejako bojovať?

My priamo nie, ale vďaka spolupráci s políciou, prokuratúrou, ale aj s rezortom financií áno. V obci Uhliská máme podobný prípad. Je to problém na problém a hrozí, že pôjde do nútenej správy a obec bude pod drobnohľadom štátu.

Robíte kontroly ex post, čiže až po tom, ako sa projekt uskutoční. Výsledky tak prichádzajú s odstupom dlhšieho času. Nedávno ste napríklad prišli so zistením, že za Petra Pellegriniho sme veľmi draho likvidovali obaly a káble v rezorte informatizácie. Nedalo sa toto odhaliť skôr a zabrániť škodám?

Dalo. My sme však najvyšší stupeň externej kontroly a medzitým sú ešte ďalšie stupne ako vnútorný audítor, odbor kontroly a základná finančná kontrola. Keby fungovali, my by sme nenachádzali nič. Kontrola sa však nenosí. Ešte keď som nastúpil do Slovenskej informačnej služby, ako prvé som si zavolal audítora, nech mi ukáže kontroly, ktoré vykonali. Nechcem hovoriť, že ich bolo nula, lebo je to tajná služba. Vnútorný kontrolný systém doteraz, žiaľ, nie je hlavným nástrojom riadenia. Na jednotlivých štátnych inštitúciách máme odbory vnútornej kontroly a máme vyše 120 vnútorných audítorov a tí nie sú úkolovaní manažérmi, aby im dávali spätnú väzbu.

Aký majú ministerstvá či štátne podniky vzťah s NKÚ. Boja sa vás, rešpektujú alebo vás len nemajú rady?

Myslím, že sa nás neboja. Keď kontrolór príde niekam s tou veľkou ťažkou taškou a zaklope na dvere, má povedať: „Dobrý deň, prišli sme na kontrolu a prišli sme vám pomôcť.“ My meriame výkonnosť, dáme inštitúciám vedieť, či napredujú, stagnujú alebo sa vracajú späť. Ale je pravda, že sme zažili rôzne situácie, aj vypäté. Stalo sa aj, že kontrolórov poslali domov. A urobili to vysokopostavení činitelia.

Potom prišli za mnou a ja som im povedal, že ráno o 9. budeme znova tam a prídem ja osobne. Ak nás pošlú preč, zavolám všetky médiá, zverejním, že sa bránia kontrole a niečo tam smrdí. Potom sme kontrolu otvorili. Išlo o program ESO, čiže Efektívna, Spoľahlivá a Otvorená verejná správa, ktorý patrí pod ministerstvo vnútra. Kontrolovali sme ho za roky 2013 až 2016 a vyhodnocovali stav v klientskych centrách. A aj sme tam mali zistenia.

Aktuálne sa rieši voľba nového šéfa NKÚ. Opozícia argumentuje, že to musí byť niekto, koho navrhne. Vnímate, že je nutné, aby na čele úradu stál niekto, koho dosadí opozícia, aby bola zachovaná skutočná kontrola?

Je to mýtus, že by tu mal stáť opozičný kandidát. Musí to byť rozhľadený, nabrífovaný, múdry, cieľavedomý človek, ktorý neuhne z rovnej cesty. Všetko, čo sa zistí, musí ísť von.

Máte nejaký tip, ako to s voľbou dopadne?

Mám, ale to v tejto chvíli nie je dôležité. Rozhodnutie je totiž v rukách poslancov. Verím však, že voľba bude aj symbolickým vysvedčením práce úradu, mojich kolegov kontrolórov za ostatných sedem rokov.

Kto je Karol Mitrík?

Predseda Najvyššieho kontrolného úradu, bývalý poslanec Národnej rady aj exšéf Slovenskej informačnej služby. Pôsobil aj v komunálnej politike ako primátor Spišskej Novej Vsi či poslanec Košického samosprávneho kraja. Patril k zakladajúcim členom SDKÚ. Táto strana, respektíve jej predseda Pavol Frešo ho v roku 2015 navrhol na post šéfa NKÚ a parlament ho do úradu aj zvolil. Aktuálne sa mu končí sedemročné funkčné obdobie. Počas jeho pôsobenia bolo odhalených viacero podozrení z korupcie či netransparentného narábania s verejnými financiami. Najviac rezonoval prípad mýtneho systému firmy Skytoll, keď kontrolóri zistili, že polovica peňazí odchádza na účty súkromných spoločností.