Aktuality

Späť

Médiá: Situácia vo vodárňach je absurdná

[Rozhovor vydali Hospodárske noviny 13. augusta 2020; Firmy & Financie; strana 12; Martin Kováčik; https://finweb.hnonline.sk/ekonomika/2193980-situacia-vo-vodarnach-je-absurdna ]

Rozhovor Hospodárske noviny, 13.8.2020 - M. Machová

Pred dvadsiatimi rokmi riadila privatizáciu. Exministerka Mária Machová teraz ako poradkyňa predsedu Najvyššieho kontrolného úradu kritizuje biznis s vodou.

 

Bolo dobrým rozhodnutím pred dvadsiatimi rokmi previesť vodárne na obce a, naopak, napríklad distribúciu elektriny privatizovať?

Proces transformácie vodární a kanalizácií nebol jednoduchý, trval takmer desať rokov. Prebehli pilotné projekty v Trenčíne a Komárne a až v roku 2001 bola prijatá transformácia vodárenských spoločností. Dôvodov bolo viacero. Ešte pred fungovaním štátnych podnikov väčšina z nich fungovala ako mestské vodárne. Prirodzený monopol vo vodárenstve má pritom možno ešte viac špecifík ako monopoly v energetike. Konkurencia v oblasti predaja elektriny či plynu je väčšia, kým vo vodárenstve je to naviazané na prírodný zdroj. Navyše práve v 90. rokoch minulého storočia sa vo vyspelej časti Európy vracali vodárne do rúk miest a obcí, a to napríklad vo Francúzsku alebo v Anglicku.

 

Prečo?

Tam sa ukázalo, že súkromné vlastníctvo vo vodárenstve nie je vždy efektívnejšie ako obecné a generuje nižšie náklady. Štvrte mnohých miest sa vtedy odpájali od vodovodov, a to pre príliš vysoké ceny vody súkromných spoločností. Navyše, podľa zákona o obecnom zriadení má práve obec na Slovensku povinnosť zaisťovať potreby pre obyvateľstvo v oblasti vodárenstva.

 

Aj v zahraničí je však zvykom, že vo vodárenstve je prítomná kombinácia súkromného kapitálu a obecného vlastníctva.

Za určitých podmienok kombinácia nemusí byť v neprospech celého sektora a obyvateľstva. Závisí to od nastavenia regulácie a toho, ako si plnia svoju úlohu kontroly a dohľadu orgány štátu. Jednou z najväčších slabín samospráv je fakt, že keď vstupujú do rokovania o nastavení zmlúv so súkromným sektorom, tak zvyčajne ťahajú za kratší koniec.

 

Dôvod?

Súkromné spoločnosti v tomto odvetví majú často za sebou obrovskú ekonomickú aj politickú silu. To sa potom prejavuje v nastavení zmluvných podmienok. Nehovorím to len preto, že to potvrdili výsledky našej kontroly v Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, ale že podobná asymetria v kontraktoch v nepros pech municipalít sa ukázala aj vo Francúzsku či v Anglicku, na čo poukázali aj kontroly najvyšších kontrolných inštitúcií v týchto krajinách. Často je v zmluvách obchodné tajomstvo, rôznymi spôsobmi sa optimalizuje zisk ako základ zdanenia. Takéto riziká nemožno vylúčiť ani v prípade Stredoslovenskej a Podtatranskej vodárenskej spoločnosti, kde v úlohe prevádzkovateľa vystupujú francúzske firmy spoločnosti Veolia.

 

Tento model fungovania by ste teda na Slovensku radšej nevideli?

Ja nespochybňujem jeho možnú efektivitu. Opakujem však, že ide o odvetvie, ktoré musí plniť verejný záujem, a nie súkromný. Je potrebné, aby tu štát nepchal hlavu do piesku a netváril sa, že po transformácii ho už nezaujíma, čo sa vo vodárňach deje. Je absurdné, že v BVS pôsobila v oblasti údržby a servisu firma Infra Services bez toho, aby mala povolenie na danú prevádzku. Niesť zodpovednosť za vodárne musia zo zákona obce. Ak napríklad Senica nedávno predala svoje akcie vo vodárňach v Skalici s tým, že tá bude obhajovať záujmy, nie je to zbavovanie sa zákonnej zodpovednosti?

 

Pochybil štát v minulosti, keď obciam nenastavil mantinely, ktorých sa majú držať?

Štát sa snažil nastaviť základný rámec. Mantinely boli v tom, že rozhodnutie o privatizácii obsahuje dve obmedzujúce podmienky. Prvou je, že akcie vodární nie sú verejne obchodovateľné, a druhou, že akcionármi môžu byť len obce. Koncepcia transformácie nevylúčila zakladenie prevádzkových spoločností. Zároveň zákon hovorí o zodpovednosti obcí za dodávky vody pre obyvateľstvo. Maslo na hlave toho obdobia je však v tom, že ministerstvo hospodárstva ako garant transformácie na novú úlohu obce vôbec nepripravil. Boli hodené do vody s tým, že kto vie plávať, ten vie. Dvere za lobistami zahraničných spoločností sa v danom čase na mnohých rezortoch takmer nezatvárali. Zdá sa, že niektoré veci tak boli dohodnuté už vopred, nad rámec koncepcie transformácie, a cesta k skrytej privatizácii sa otvorila.

 

Aké chyby robia obce?

Najmä tie malé často nevedia, ako majú efektívne využívať držbu aj malého podielu akcií. Ak navyše má samospráva ekonomické problémy, môže ich riešiť aj na úkor vlastníctva podielu vo vodárňach, zrejme bez uvedomenia si možných dôsledkov. V tejto oblasti máme čo naprávať. Netreba meniť koncept transformácie, ak sa aj ukáže, že bolo vhodné založiť prevádzkovú spoločnosť aj za účasti súkromného sektora. Ale bez obchodných tajomstiev a s verejnou kontrolou, lebo dokonca aj kontrolný úrad je vylučovaný z kontroly týchto spoločností. A nie je to problém len vo vodárenstve, ale napríklad aj v prípade zdravotných poisťovní.

 

Takže po rokoch od transformácie treba vzťahy prehodnotiť a opäť upraviť?

Prebehlo už dvadsať rokov. Ja som presvedčená, že vláda by mala zrekapitulovať dané obdobie a pozrieť sa na to, ako sa predstavy napĺňajú a čo je potrebné korigovať. Voda ako dôležitý prvok pre život by nemala byť mimo pozornosti verejnej kontroly.

 

Vlani ste upozornili na problém so zmluvou so spoločnosťou Infra Services, ktorá bola založená v roku 2007 za primátorovania Andreja Ďurkovského a od roku 2010 už aj so súkromným spoluvlastníkom profitovala na biznise s vodou ešte viac ako samotná Bratislavská vodárenská. Kto zlyhal?

Zlyhanie spočívalo najprv v tom, že založenie dcérskej spoločnosti s účasťou súkromného kapitálu išlo cez splnomocnenie vtedajšieho primátora a mestské zastupiteľstvo sa touto vecou nezaoberalo. Povedzte, ako je možné, že založenie takejto spoločnosti a dlhé roky jej fungovania sa diali bez preukázania odbornej spôsobilosti na výkon prevádzky, teda nezákonne, a to napriek rôznym upozorneniam? Zlyhali aj štátne orgány. A možno preto, že na ministerstvách, ktoré sa majú starať o napĺňanie zákonných povinností týchto firiem, to majú v náplni jeden či dvaja ľudia.

 

Bola BVS tunelovaná?

Neodvážim sa to takto povedať. Ale otázka je, kde sa môže v sektore vytvoriť rozhodujúca časť zisku. Asi ťažko v materskej spoločnosti, ktorá vlastní infraštruktúru. Skôr tam, kde je jej servis. Keď si pozrieme, že rozhodujúcu časť zisku poberá niekto iný ako vodárenská spoločnosť, asi je namieste klásť si otázky, v záujme koho sa všetko takýmto spôsobom deje. Odpoveď zvyčajne dávajú finančné ukazovatele: v roku 2018 vytvorila Infra Services na sto eur nákladov 3,71 eura zisku a vodárne len 0,63 eura. Väčšina zisku tak smerovala do súkromného vrecka. Ja viem, že zisk, ktorý, ak by aj celý patril BVS, nezachráni jej investičný dlh. Spoločnosť by však určite mohla viac investovať, keby celý zisk patril jej a nedelila sa oň.

 

Po vašej kontrole Bratislavské vodárne napokon koncom júla oznámili, že odkúpia za šesť miliónov eur 49 percent akcií Infra Services od Grafobal Group development, za ktorou stojí Ivan Kmotrík. Bol to dobrý obchod?

Podľa môjho názoru k nemu nemuselo prísť. Odkup nebol potrebný a odchod investora mohol mať aj iný scenár.

 

Prečo vodárne teda konali tak, ako konali, a čo bolo iné riešenie?

rBolo prezentované, že to je pre vodárne výhodné. Domnievam sa však, že boli iné právne čisté cesty, ktorými sa mohli dané peniaze ušetriť.

 

Máte na mysli možnosť odstaviť Infra Services právnymi krokmi?

Bola tu možnosť nútenej správy, keďže nespĺňali podmienky a nemali povolenie na prevádzkovanie v tejto oblasti. Ako môžem zlegalizovať niečo, čo je založené a funguje protizákonne? Daným odkupom sa to však vlastne celé zlegalizovalo. Prípadne, ak už prišlo ku kúpe, malo sa to uskutočniť za výrazne nižšiu cenu.

 

Zanedbal teda aj v tomto prípade niekto svoje povinnosti? Spôsobil niekto škodu na verejnom majetku a mal by sa zodpovedať aj v trestnoprávnej rovine?

V prípade trestnoprávnej roviny by som začala niekde na začiatku. Či boli splnené všetky zákonné povinnosti mesta Bratislavy ako akcionára, ktorý hlasoval na valnom zhromaždení ohľadne Infra Services.

 

Aj na základe prípadu v BVS navrhol Najvyšší kontrolný úrad vláde zmenu Obchodného zákonníka. Zamedzila by podobným prípadom?

Bolo by veľmi dobré, aby bola v Obchodnom zákonníku jedna časť venovaná práve akciovým spoločnostiam, ktoré sú založené ministerstvami či samosprávami s cieľom plnenia verejného záujmu. A netýka sa to iba vodárenstva.

 

Je vláda naklonená vyriešiť problém zmenou legislatívy?

Je snaha poslancov za OĽaNO a SaS novelou zákona o regulačnom úrade riešiť určitý zmluvný vzťah. Ide o to, že ak by chcela vodárenská spoločnosť uzatvoriť zmluvu o prevádzke so súkromnou firmou, tá by bola predmetom prerokovania regulačným úradom. To sa nám však zdá ako nedostatočné. Možno v prípade teplárenstva by to malo svoj význam. Diskutujeme však, kde sú sivé miesta, ktoré umožňujú prejsť do skrytej privatizácie vodárenského sektora.

 

Pripravuje sa skrytá privatizácia aj v prípade vodární na východe Slovenska?

Keď sa pozriete na nominálnu hodnotu akcií daných spoločností, tá sa pohybuje na úrovni okolo 30 eur a ich trhová hodnota je určite nižšia. Napríklad v Senici sa akcie predávali za dve eurá, vlastné akcie Východoslovenskej boli ocenené na sumu okolo troch eur, ale ponuka súkromnej spoločnosti je vo výške viac ako 19 eur za akciu. Je to sponzorský dar alebo sa za tým skrýva niečo iné? Nemá to ekonomickú logiku. Veľa sa na túto tému teraz hovorí aj v mestskom zastupiteľstve v Košiciach. Primátor apeluje na obce, aby si uvedomili svoju úlohu vo vodárenstve a riziká pre občanov, ktoré s výkupom akcií môžu byť spojené.

 

Chcete zakázať, aby akcie prechádzali do súkromných rúk?

Nie, to nechceme. Preferujeme, aby sa k vážnym zmenám v spoločnostiach vyjadrovali aj iné orgány verejnej správy, ktoré sú zodpovedné za dodržanie ústavného práva občanov k prístupu k zdravotne vhodnej pitnej vode. Ide predovšetkým o ministerstvá, ktoré sú garantom zákonov, na základe ktorých sa obciam ukladajú úlohy v oblasti zásobovania vodou, a jej obce. A potom sú tu vláda a parlament so svojimi kontrolnými funkciami.

 

Vodárne majú miliardové historické dlhy v oblasti zanedbaných investícií do vodovodov a kanalizácií. Je dôležité, aby zostali vo verejných rukách a mohli sa na to čerpať európske zdroje?

Takáto možnosť pre obecné vodárenské spoločnosti tu je. V súčasnosti je v hre aj európsky plán obnovy, a tu by prostriedky mali smerovať najmä do infraštruktúry rôzneho druhu. Na Záhorí sú veľké obce, ktoré nemajú pitnú vodu a v studniach majú nevyhovujúcu vodu. V samotnej Bratislave voda po dažďoch tečie po ceste, keďže kanalizácia už kapacitne nestíha. To všetko je dôsledok nerealizovania investícií. Na Slovensku sú tiež prípady, keď sa obec za posledných dvadsať rokov rozrástla o novú časť. V nej je potrebné zaistiť vodu a odkanalizovanie. Obec to často robí postupne, krôčik za krôčikom. Keď to ukončí, odovzdá infra štruktúru vodárenskej spoločnosti. Samospráva teda stále hrá rozhodujúcu úlohu. Preto je dôležitá verejná kontrola celého sektora, napríklad aj preto, aby údaje, ktoré sa dostanú regulačnému úradu, boli objektívne a neskreslené.

 

Regulačný úrad dohliada na ceny vody. Tie za posledné roky vyskočili práve s argumentom, že sa musia opravovať siete. Bolo to v poriadku, keď sa opravuje málo?

Vodárenské spoločnosti sa snažili presvedčiť úrad, že ich ceny nepokrývajú náklady, neumožňujú investície. Je v tom kus pravdy, ale možno aj balastu. Ich hlas nebol v plnej miere vypočutý, za čím treba hľadať aj politické vplyvy na rozhodovanie regulátora. Aj pre takéto situácie by bolo treba dôsledne zmapovať hospodárenie celého vodárenského sektora a načrtnúť jeho budúcnosť. Potrebné investície nie sú schopné vodárenské spoločnosti zvládnuť bez výraznejšej pomoci štátu, ale aj jeho väčšej angažovanosti v tom, ako má vyzerať slovenské vodárenstvo v budúcnosti.

 

KTO JE MÁRIA MACHOVÁ

Pôvodným povolaním vysokoškolská učiteľka ekonomickej teórie a verejných financií pôsobila na Vysokej škole ekonomickej v Banskej Bystrici, kde šesť rokov viedla katedru verejnej ekonomiky. Absolvovala študijné a prednáškové pobyty na viacerých zahraničných univerzitách. Neskôr sa uplatnila v štátnej správe, na pozícii ministerky pre správu a privatizáciu národného majetku (1998 až 2002) a neskôr generálnej riaditeľky daňovej a colnej správy. Aktuálne, už šiesty rok, pracuje ako poradkyňa predsedu Najvyššieho kontrolného úradu pre strategické plánovanie kontrolnej činnosti.

Čítať ďalej